V súvislosti s dramatickým dianím ohľadom migrantov a utečencov vydala Konferencia biskupov Slovenska a Slovenská katolícka charita leták, v ktorom v skratke popisuje situáciu a vysvetľuje základné pojmy. Ide hlavne o rozdiel medzi migrantom a utečencom. Zatiaľ čo migrantami sú osoby, ktoré idú za lepším životom a môžu sa vrátiť domov, utečenci odchádzajú zo svojej vlasti nedobrovoľne a nemajú sa kam vrátiť, lebo doma im hrozí smrť alebo prenasledovanie. Výstižným príkladom je Sýria. Pred šiestimi rokmi ľudia z tejto krajiny neutekali, netúžili po našom európskom raji. To sa zmenilo po vypuknutí vojny a ešte viac po vniku tzv. Islamského štátu. Množstvo záberov na internete ilustruje ich brutálnu vládu. V roku 2014 bolo na svete približne 60 000 000 utečencov, približne polovica z nich boli deti. Situácia sa medzitým ešte viac zhoršila. Jednou z najzraniteľnejších skupín sú medzi súčasnými utečencami kresťania, ktorí musia čeliť nielen hrôzam vojny, ale aj náboženskému prenasledovaniu. Utekajú aj pred tým, aby ženy a dievčatá neboli znásilňované, predávané na trhu za pár desiatok eur ako sexuálne otrokyne.

Naše názory sú v tomto ohľade neraz formované propagandou niektorých politických strán a hnutí, skreslenými a jednostrannými informáciami, negatívnymi príkladmi. Treba však pochopiť, že zúfalí ľudia robia niekedy zúfalé činy. Pápež František hovorí: Na jednej strane vo svätyni svedomia pociťujeme volanie dotknúť sa ľudskej biedy a v praxi uskutočniť prikázanie lásky, ktoré nám zanechal Ježiš, keď sa stotožnil s cudzincom či trpiacim, so všetkými nevinnými obeťami násilia a vykorisťovania. Na druhej strane však pre slabosť našej prirodzenej povahy pociťujeme „pokušenie byť kresťanmi, ktorí si držia opatrný odstup od Ježišových rán“ (František, Evangelii gaudium, 270; Posolstvo k svetovému dňu migrantov a utečencov, 3. 9. 2014).

Nevyhnutnou podmienkou obrátenia je zmena zmýšľania, ako nás k tomu nabáda apoštol Pavol: „Premeňte sa obnovou zmýšľania“ (Rim 12,1). „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Flp 2,8). Prameňom našich názorov preto musí byť Božie slovo, ktoré pravidelne počúvame, alebo ho dokonca aj čítame.

Starý zákon mnohokrát uvádza state, v ktorých sa Boh stavia na stranu tých najbiednejších a najohrozenejších. Ide o tri skupiny obyvateľstva: Siroty, vdovy a cudzincov. Započúvajme sa aspoň do niektorých Božích výrokov. V knihe Deuteronómium čítame: „Preto ti nariaďujem, aby si robil toto: Keď budeš kosiť obilie na svojom poli a zabudneš tam snop, nevráť sa vziať si ho, ale nechaj ho cudzincovi, sirote a vdove, aby ťa Pán, tvoj Boh, požehnal v každom podujatí tvojich rúk. Keď budeš oberať plody olivy, nevrátiš sa obrať, čo ostalo na strome, ale necháš to cudzincovi, sirote a vdove. Keď budeš oberať svoju vinicu, nepozbieraš aj posledné strapce, ale ostanú cudzincovi, sirote a vdove!“(Dt 24, 18-21) Alebo v knihe Exodus: „Nebudeš utláčať cudzinca; sami viete, ako mu to padne, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Ex 23,9). „Prekliaty, kto prevráti právo cudzinca, siroty a vdovy!“ (Dt 27,19?) „Aj vy majte radi cudzinca, lebo aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine!“ (Dt 10,19) Žalmista hovorí: „Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy“ (Ž 146,9).

V Novom zákone sa toto učenie rozvíja nielen slovami, ale aj životom Pána Ježiša. Svätá rodina z Nazareta zažila skúsenosť odmietnutia: Mária „porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“ (Lk 2, 7). Sv. Ján o pánovi Ježišovi hovorí: „Vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Ježiš, Mária a Jozef zažili aj to, čo znamená opustiť vlastnú krajinu a stať sa utečencami: ohrozovaní Herodesovou túžbou po moci, museli utiecť a ukryť sa v Egypte (porov. Mt 2, 13 – 14.)

V jednom z najzavážnejších textov, ktoré sa týkajú našej spásy, hovorí Pán Ježiš o poslednom súde. „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“… Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“… „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ (Mt 25, 34-36. 41-42. 45).

Pred pár rokmi sa v mojej rodnej obci stala táto udalosť. V noci, v treskúcej oravskej zime zaklepali na okná a dvere istého domu dve chatrne oblečené ženy. Cudzinky. Horko-ťažko žena pochopila, že prosia o niečo teplé a úkryt pred zimou. Bola však doma sama s deťmi a tak im nepomohla. Šofér autobusu, ktorý robil prvý ranný spoj, ich nadránom našiel pri kontajneri, kde sa pokúšali zohriať zapálením odpadkov. Zobral ich do najbližšieho mesta, kde im bola poskytnutá pomoc. Jednej z nich však museli kvôli rozsiahlym omrzlinám odrezať nohy.

Bola táto žena zlá, keď im nepomohla? Bolo by asi opovážlivé ju súdiť. Ona jednoducho mala strach. Určite väčšina z nás nemá také tvrdé srdce, že by sme odmietli pomoc ľudskej bytosti v hraničnej núdzi. Ale mnohí máme strach. Sv. Písmo však ponúka i liek na strach: „Dokonalá láska vyháňa strach“ (1Jn 4,18). A tak nám treba prosiť o väčšiu lásku. Aby sme sa pri pohľade na Ježišovo otvorené srdce aj my stávali ľuďmi s otvoreným srdcom. Aby sme o Božie milosrdenstvo prosili nielen pre seba, ale aby sme sa aj my stávali milosrdnými a mali tak účasť na blahoslavenstve: „Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo“ (Mt 5,7).

V našej farnosti vzniklo OZ na pomoc utečencom. Môže sa stať, že o niekoľko mesiacov môže medzi nami žiť jedna alebo dve rodiny prenasledovaných kresťanov zo Sýrie alebo Iraku. Prax overí, nakoľko sme kresťanmi. Sv. Ján Pavol II. povedal: „Nikto nesmie ostať ľahostajný pri pohľade na podmienky, do ktorých sú uvrhnuté zástupy migrantov! Ide o ľudí, ktorí sú vo vleku udalostí a neraz majú za sebou tragické skúsenosti. Masmédiá často prinášajú dojemné a niekedy i desivé obrazy týchto ľudí. Ide o deti, mladých, dospelých i starých s vychudnutými tvárami a s očami plnými smútku a osamelosti… V tejto súvislosti treba spomenúť chvályhodné úsilie mnohých štátnych i súkromných organizácií, ktoré sa snažia zmierniť hrozivé situácie vznikajúce vo viacerých častiach sveta. (Posolstvo k svetovému dňu migrantov a utečencov, 4, 24. 11. 2004). Slová spred 11 rokov sú dnes ešte naliehavejšie.

Prorok Izaiáš hovorí o tých, ktorí strážia, aby po noci prišlo ráno (porov. Iz 21, 11 – 12). Pápež Ján Pavol II. používa tento obraz: „Chcel by som vyzvať všetkých veriacich, aby sa stali takýmito strážcami. Podobne ako strážcovia majú totiž predovšetkým kresťania počúvať volanie o pomoc prichádzajúce od mnohých migrantov a utečencov a potom s aktívnym nasadením podporovať nádejné perspektívy črtajúce sa na prahu otvorenejšej a solidárnejšej spoločnosti. Majú za úlohu postrehnúť Božiu prítomnosť v dejinách ako prví, i keď je všetko ešte akoby zahalené v mrakoch. (Posolstvo k svetovému dňu migrantov a utečencov, 4, 15. 12. 2003).

Cirkev sa už oddávna modlí za utečencov a vyhnancov, v Rímskom misáli je im venovaný dokonca osobitný formulár sv. omše, v ktorom prosíme touto modlitbou: „Bože, otec všetkých ľudí, tebe nikto nie je taký vzdialený, žeby že by si mu nemohol pomôcť; dobrotivo zhliadni na utečencov a vyhnancov, na ľudí zaznávaných a na tých, čo sú odlúčení od svojich drahých. Pomôž im vrátiť sa do vlasti a nám vlož do srdca lásku voči prisťahovalcom a núdznym. Skrze Krista nášjho Pána.“

o.Peter